Večerný žiak

„Som jedným z prvých študentov, ktorí absolvovali na škole večerné vyučovanie,“ hovorí o zaujímavosti svojho štúdia bývalý žiak a v súčasnosti spolumajiteľ jednej z najväčších bardejovských reklamných firiem, Marián Sekula   

Hoci výber svojej strednej školy Marián Sekula nikdy neľutoval, tento typ školy nikdy nepatril k jeho vysnívaným.  „Zo základnej školy som chcel pokračovať na strednej školy chemickej v Ružomberku. V tom čase mi ale môj otec nepodpísal prihlášku, v podstate mi nedovolil ísť študovať na túto školu, preto som bol nútený vybrať si jednu z miestnych stredných škôl. Najviac sa mi pozdávalo práve  Stredoškolské odborné učilište strojárske, ktoré som aj vyštudoval,“ hovorí o dôvodoch výberu strednej školy. 

Roky na škole utekali ako voda a po tri a pol roku bol z Mariána Sekulu vyučený obrábač kovov. Keďže tento odbor nepatril k maturitným, Marián pokračoval v štúdiu na nadstavbovom štúdiu. „Po ukončení školy som pokračoval na nadstavbovom štúdiu, ktoré trvalo ďalšie dva roky. Tieto dva roky som absolvoval formou večerného vyučovania, keďže som v tom čase už aj pracoval, a to v neďalekom Svidníku,“ spomína na toto dnes už neexistujúce štúdium. Dva roky nadstavbového štúdia boli pre Mariána Sekulu naozaj náročné, keďže každý deň musel už o štvrtej ráno cestovať do Svidníka a poobede absolvovať večernú školu. Tá sa konala v pondelky, utorky a štvrtky od pol tretej do pol ôsmej. „Bolo to naozaj náročné všetko stíhať, keďže som chodil do Svidníka a poobede späť do Bardejova. Doma som v tom čase trávil naozaj minimum svojho času.“

Z tohto obdobia rezonujú v jeho spomienkach najmä hodiny s učiteľom telesnej výchovy Petrom Purdešom, či hodiny s obľúbeným matematikárom Andrejom Fedorom, ktorý podľa jeho slov patril k najväčším autoritám školy tej doby, no zároveň bol aj skvelým učiteľom, ktorý ho mnohému naučil. „Spomínam si hlavne na Purdeša, ktorý bol naozaj veľmi prísny. Najradšej som mal asi hodiny matematiky s Fedorom, ktorý ma naozaj veľa naučil. Ďalej si rád spomínam aj na hodiny s terajšou zástupkyňou Elenou Friedrichovou, či slovenčinárkou Editou Paľuvovou,“ spomína na učiteľov, ktorí mu najviac utkveli v pamäti.

Hneď po úspešnej maturite smerovali jeho ďalšie kroky na základnú vojenskú službu. „Po návrate z vojenskej služby som sa zamestnal opäť v strojárskom priemysle, a to vo Svidníku. Rozdiel medzi prácou v Bardejove a vo Svidníku bol najmä v tom, že zamestnanci v Bardejove vyrábali poloprodukty, kým vo Svidníku sa vyrábali hotové výrobky, ktoré boli rovno pripravené na použitie. Taktiež bola práca v Svidníku o čosi zložitejšia, keďže sa vyrábali náročnejšie súčiastky,“ vysvetľuje rozdiely medzi strojárskymi podnikmi v oboch mestách.

Časom došlo k znižovaniu počtu zamestnancov, čo sa dotklo aj Mariána, ktorý firmu opustil. Jeho ďalšou pracovnou činnosťou bola pozícia školníka na Strednej zdravotníckej škole taktiež vo Svidníku, v ktorom už v tej dobe žil. „Vo Svidníku som bol približne do roku 1995. Potom som sa vrátil späť do rodného Bardejova, keďže môj otec mal zdravotné problémy, a preto bolo dôležité, aby som sa vrátil späť domov,“ vysvetľuje dôvody návratu do Bardejova.

Už v tej dobe ma začala lákať práca v tlačiarenskom priemysle, výroba rôznych letákov, transparentov či reklamných predmetov. Neskôr táto moja záľuba prerástla až k tomu, že som sa tomu začal aktívne venovať a zarábať si tak tým, čo mi ostalo dodnes.

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Denis Sopko

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre