Strojár telom aj dušou

„Ak má ekonomika naďalej rásť, musí ísť dopredu aj rozvoj strojárskeho priemyslu,“ hovorí o dôležitosti tohto odvetvia v súčasnosti jeden z prvých absolventov odboru mechanik nastavovač Štefan Prokop

Štefan Prokop je jedným z mála ľudí, ktorí dokázali zostať pri strojárskom priemysle niekoľko desiatok rokov. V podstate možno povedať, že jeho celý život, od mladosti až po súčasnosť, je spätý práve s technikou a strojárskym priemyslom. Už pri výbere strednej školy bol Štefan Prokop rozhodnutý, že práve tento smer je to, čo by chcel v živote robiť. „Môj vzťah k technike sa začal prvýkrát rozvíjať už keď som bol malý chlapec, keďže ma otec vždy viedol týmto smerom. Pri výbere strednej školy som veľmi neváhal, v podstate som bol rozhodnutý študovať na strednej odbornej škole polytechnickej. Najprv som mal v pláne študovať za zvárača, no nakoniec som svoje rozhodnutie zmenil a rozhodol sa skúsiť novootvorený maturitný odbor mechanik nastavovač, čo dodnes neľutujem,“ hovorí o dôvodoch výberu strednej školy.

Napriek tomu, že od roku 1981, kedy Štefan Prokop naposledy zasadol do lavíc školy, ubehlo už niekoľko desiatok rokov, stále si rád zaspomína na svoje štúdium. V jeho pamäti utkveli najmä triedni učitelia, či telocvikár, ktorého paradoxne považuje za jedného z najprísnejších učiteľov tej doby. „Určite si navždy budem pamätať mojich triednych učiteľov Jozefa Hudáka, ktorý sa neskôr stal riaditeľom školy, či  Špilára, ktorý bol našim triednym učiteľom pol roka. Ďalej si spomínam na súčasnú zástupkyňu Elenu Friedrichovú a prísneho, no medzi študentmi obľúbeného Petra Purdeša, ktorý nás učil telesnú výchovu, ruský jazyk a občiansku náuku,“ spomína na strednú školu.

Svoje štúdium na strednej škole ukončil úspešnou maturitou a plánoval odísť na vysokú školu, no tieto plány mu nakoniec nevyšli a rozhodol sa pracovať. No až potom, ako si splnil povinnosť voči štátu. „Chcel som pokračovať v štúdiu na vysokej škole, no nakoniec som na vysokú školu nešiel a nastúpil som na základnú vojenskú službu. Po dvoch rokoch povinnej vojenskej služby som sa po návrate zamestnal na pozícii sústružníka v Závodoch ťažkého strojárstva v Bardejove,“ opisuje prvé roky po ukončení strednej školy. V tejto práci vydržal približne desať rokov, no potom musel prácu nedobrovoľne opustiť, keďže v tomto období dochádzalo k znižovaniu výroby, a tým aj k znižovaniu počtu zamestnancov, čo sa dotklo aj Štefana. „Po odchode zo strojární som bol asi dva roky nezamestnaný. Po dvoch rokov ničnerobenia som sa zamestnal v súkromných strojárskych firmách ako Trimax, Feren či dokonca ChemoSvit, kde som chodieval na týždňovky.“

Zatiaľ posledná etapa jeho pracovného života sa spája s firmou HP Steel. Po približne dvanástich rokoch strávených vo Svite sa Prokopovi podarilo opäť zamestnať v rodnom Bardejove. Od roku 2012 pôsobí vo firme na pozícií sústružníka, i keď podľa jeho slov je to v podstate univerzálna práca. „Môžem povedať, že práca v súkromnej firme je v celku univerzálna. V podstate robím všetko, čo je v danej chvíli potrebné, či už je to frézovanie, leštenie, ba dokonca balenie a expedovanie zásielok,“ približuje svoju súčasnú prácu. Možno povedať, že strojársky priemysel je Štefanovou prácou, no zároveň aj záľubou, keďže sa jej venuje vyše tridsať rokov. Sám je presvedčený, že práca v tomto odvetví má perspektívu aj do budúcna, keďže rozvoj ekonomiky vo veľkej miere závisí práve od rozvoja strojárstva.

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Denis Sopko

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre