Netradičné spojenie

Mohlo by sa zdať, že fyzika a poézia sú dve rozdielne oblasti spoločenského života, ktoré sa nemajú ako stretnúť. Jozef Urbánek však dokazuje, že za určitých okolností môže byť toto spojenie veľmi produktívne

Už niekoľko rokov pravidelne navštevuje Bardejovské Kúpele. V lete ste ho ešte nedávno mohli stretnúť na kurtoch s tenisovou raketou v ruke. Gymošu porozprával, prečo má tieto kúpele tak rád a ako sa mohlo stať, že sa v jeho živote stretla fyzika s poéziou.


Ste fyzik. Ako ste sa k tomu dostali?

Prirodzene. Bol som vynikajúci žiak. Na základnej škole som mal samé jednotky. Na gymnáziu v Bratislave aj nejaké dvojky. Moji rodičia boli obyčajní ľudia, ani nevedeli, že som zmaturoval. Na gymnáziu som v treťom ročníku napísal svoju prvú báseň. Mal som veľmi dobrého učiteľa slovenského jazyka, on si prečítal tú moju báseň a po troch mesiacoch, keď som sa mal rozhodnúť, na akú vysokú školu mám ísť, poradil mi žurnalistiku. Ja som si však zvolil elektrotechnickú fakultu, pretože som počas štúdia úspešne riešil matematické a fyzikálne olympiády.

A so stavebnou fakultou to bolo ako?

Keď som skončil jadrovú a atómovú fyziku na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej technickej univerzity, náhodou sa v tom istom roku začala vyučovať na Stavebnej fakulte tej istej univerzity. Ja som síce chvíľu ďalej študoval na Elektrotechnickej fakulte, ale kvôli zdravotným dôvodom som to musel prerušiť. Mal som ťažkú operáciu. Keď som sa po roku a pol z toho dostal, nemal som síl dokončiť školu. Tak som si skúšal nájsť zamestnanie. Keďže som mal nejaké pedagogické vlohy, nastúpil som na asistentské miesto na Katedru teoretickej fyziky Stavebnej fakulty. Bola to základná fyzika pre študentov stavebnej fakulty. Nakoniec som tam vydržal dvadsať rokov.

 

Viem o vás, že ste boli aj redaktorom v rozhlase.

Popri vyučovaní som písal do študentského časopisu, kde som robil aj redaktora a  zúčastňoval som sa rôznych študentských literárnych akcií. Jeden študent to o mne vedel a narafičil to na mňa tak, že ma poslal na „pohovor“ so šéfredaktorom do slovenského rozhlasu. Ja som tam robil rozhovor s bývalými kolegami o nejakých problémoch v pedagogike, keďže som bol redaktorom časopisu, spovedal som ich, a tak som im aj pomáhal propagovať fyziku a rôzne akcie na Stavebnej fakulte. Po asi hodinovom rozhovore mi šéfredaktor povedal, že som prijatý k nim do redakcie rozhlasu. 

 

Takto ste si vyskúšali prácu v rozhlase aj živé moderovanie?

Presne. Volalo sa to spravodajstvo Popoludnie s rozhlasom. Bol to štvorhodinový blok živého slova o všetkom možnom. Pamätám si, že som chodil aj do ulíc medzi študentov. Snažil som sa do tých blokov nejako prepašovať literatúru. V rozhlase som vydržal rok a pol. Ale stále sa cítim členom rozhlasovej rodiny. Nakoniec som sa vrátil naspať na fakultu.

 

Čo poézia a fyzika?

Písanie je moje, mám na konte dve zbierky, Po kvapkách a Po dúškoch. Dodnes je to moje hobby. Okrem toho sa v Bratislave  stretáva umelecká spoločnosť, ktorej som súčasťou,  volám to Salón Alenky, podľa spisovateľky George Sand, ktorá mala tento salón v Paríži, kde sa schádzala umelecká smotánka, literárna, aj výtvarná. Je to vlastne určitý okruh ľudí, ktorí sa potom zúčastňujú na rôznych vernisážach či iných kultúrnych podujatiach. A k fyzike? Nie je to úplne nepochopiteľné, lebo napríklad v stredoveku fyzika neexistovala, bola súčasťou filozofie, ktorá skúmala názor na svet a vzťah ľudí so svetom, čiže aj vzťah k literatúre.

 

A nakoniec váš vzťah k Bardejovským Kúpeľom.

Bardejovské Kúpele sú ako keby moja veľká láska životná, srdcová. Jednak kvôli zdraviu, pretože ma tu postavili na nohy, a potom kvôli ľuďom, aj profesionálnym ľuďom, ako doktorom a sestričkám, ale aj kvôli ľuďom, ktorých som spoznal na tenise, alebo pacientov. Prosto, toto je moje letné sídlo. Nie materiálnym, ale skôr duchovým spôsobom.

 

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Alexandra Hockicková

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre