Hudobník

„Keďže sa môj otec venoval hudbe, mal som prístup k nástrojom.  Skúšal som to a tak som sa vlastne naučil hrať,“ spomína na svoje hudobné začiatky Stanislav Bialobok, vedúci folklórneho súboru Spojenej školy Juraja Henischa

Keď prišiel na školu, fungoval tu folklórny súbor pod vedením učiteľky Márie Olejárovej. Ako muzikant sa stal jeho súčasťou a po odchode vedúcej súboru ho prevzal.

 

Čo vás pri súbore najviac baví?

To, čo na učení. Sem-tam sranda, sem tam nervozita. Vlastne, je to také odľahčenie školského života, či už pre žiakov alebo pre mňa. Tým, že máme zložku spevácku aj hudobnú, je to vlastne práca na dvakrát. Vyberáme piesne, ktoré ich bavia a ktoré sa im páčia, pričom nemusia byť len z nášho regiónu. Hráme aj rusínske, spišské, zemplínske piesne. Ja donesiem nejaký návrh a pokiaľ sa im niečo nepáči alebo si niečo donesú sami, tak to zmeníme. Nie je to tak, že ja vyberiem, čo budú hrať a spievať, a padla. 

 

Študenti školský folklórny súbor môžu najčastejšie vidieť na akciách, ktoré škola pripravuje. Ako prebiehajú prípravy na Deň otvorených dverí alebo otvorenie nového školského roka?

Rôzne. Keďže Deň otvorených dverí je niekedy v strede októbra, príprava je zhruba mesiac a pol pred ním. Otvorenie školského roku je však v prvý deň školy, preto ho nacvičujeme už v máji a júni a pred samotným otvorením si to len preskúšame.

 

Z koľkých členov pozostáva školský súbor?

Nemáme stály počet. Tým, že sa žiaci na škole menia, musíme sa prispôsobovať. Robíme nábor prvákov, aj keď musím priznať, že je záujem o folklór čoraz menší. Našťastie sa stále niekto nájde. V poslednej dobe sme mali problém s hudobnou zložkou, ale prišli šikovní prváci.

 

Vystúpenia sú určite náročné, kde nacvičujete?

Bežne nacvičujeme v triedach. Tesne pred akciou robíme nácviky v gymnastickej telocvični, hlavne, čo sa týka priestorových skúšok.

 

Súbor sa nezaobíde bez krojov alebo hudobných nástrojov. Odkiaľ ch máte?

Škola má vlastné kroje, akordeón a kontrabas. Huslistky majú svoje vlastné nástroje. Počas skúšok používame školské nástroje, na vystúpenie si žiaci nosia vlastné, na ktoré sú zvyknutí. Týka sa to hlavne akordeónu.

 

Máte aj vlastnú skupinu Sorry, však? Aké boli jej začiatky?

Áno. Už je tomu asi dvadsaťpäť rokov. Bolo to na výške. Všetci sme vtedy študovali a tam sme sa dali dokopy a začali fungovať. Momentálne nás je päť. Štyria muzikanti a jedna speváčka. Predtým nás bolo päť a jedna speváčka, ale keďže niektorí členovia začali podnikať a nemali čas aj na rodinu aj na muziku, skončili.

 

A vy to všetko stíhate?

Snažím sa to nejako podeliť, aby som stíhal prácu, rodinu aj hudbu. To znamená, že sme trošku ubrali na hraní. Tým, že každý z nás v kapele pracuje, nie je to naša hlavná činnosť. Okrem práce sa snažím venovať čas aj rodine. Keď boli moje deti malé, musela to moja manželka zvládať sama, ale išlo jej to perfektne, za čo jej veľmi ďakujem.

 

Aká je vaša pozícia v kapele?

Začínal som hrať na klávesových nástrojoch. Teraz hrám na kontrabas, basgitaru a saxofón.

 

Čo vás na hudbe najviac fascinuje?

Od začiatku to bolo veľa ľudí a zážitkov. S príchodom rodiny to trochu ustúpilo, ale stále ma najviac fascinuje, ak z nás majú ľudia dobrý pocit. Spokojní ľudia vás odporučia ďalej.

 

A čo budúcnosť, aké sú vaše ciele so skupinou alebo súborom?

Čo sa týka skupiny Sorry, bol by som rád, keby vydržala čo najdlhšie, keďže nie sme iba bussinesová partia, ale navštevujeme sa aj ako kamaráti. A čo sa týka súboru, aby bol oň medzi študentmi záujem. 

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Alexandra Hockicková

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre