Herec

 „Možno som mal šťastie, možno som chytil správne mesto, či uličku a ľudí,“ prezradil herec Peter Bojko, ktorý sa po rokoch na Slovensku rozhodol odštartovať svoju novú kariéru v zahraničí ako pouličný hudobník

Herectvo vyštudoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Už po mesiaci štúdia hral Malého princa v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, neskôr Jánošíka v novej verzii muzikálu Na skle maľované. Potom odišiel do Prešova, kde v Divadle Jonáša Záborského absolvoval viac ako tristo predstavení vo Fidlikantovi na streche.

 

Ako ste popri hraní stíhali školu?

My sme mali časovo voľnejšiu školu. Mali sme tam úlohy, ktoré sme museli urobiť, a na základe toho, že od nás chceli, aby sme šli hneď do praxe, tak nám to dovolili. Cez víkend sme prišli do školy, kde s nami urobili dlhšie celodenné prednášky. Takže v istých okamihoch som bol akoby externý študent.  Vtedy som býval v Prešove, priamo v divadle.

 

Promovali ste v roku 2002. Čo potom?

Vtedy som ukončil aj svoje hranie v Prešove. Dostal som ponuku ísť hrať do Národného divadla v Bratislave, ktorú som odmietol, a šiel som do zahraničia.

 

Ktorú krajinu ste si vybrali?

Nemecko. Odišiel som tam kvôli hudbe, vždy ma lákalo koncertovať. Všetko som nechal tak a rozhodol som sa odísť a začať od nuly.  Šiel som na ostrov Sylt v Severnom mori za bývalou priateľkou, ktorá mi umožnila prekonať prvé mesiace v cudzom prostredí. Na začiatku som hral na ulici ako pouličný hudobník. Spieval som po anglicky.

 

Koľko dokáže zarobiť taký pouličný hudobník?

Približne od sto do dvesto eur za hodinu. Keď je človek aktívny, tak vie zarobiť aj päťsto eur denne. Pre mňa to bola zlatá baňa, ale poznám aj umelcov, ktorí tam stáli dva dni a zarobili pätnásť eur. Možno som mal šťastie, možno som chytil správne mesto, či uličku a ľudí.

 

Kam ste smerovali potom?

Po mesiaci som sa určite šťastnou náhodou dostal k hudobníkom. Niekto ma na ulici videl a pozval ma na jednu párty, kde bol jeden bubeník a gitarista. Tí mi povedali, že sa im páči, ako spievam a pýtali sa ma, či s nimi nechcem založiť kapelu. Asi o mesiac sme ju založili, natočili sme jedno demo a prihlásili sme sa na súťaž, kde vybrali štyri amatérske kapely z tridsiatich, pozvali na jeden obrovský festival.

 

Vydržala kapela dodnes?

Nie, tá kapela už nefunguje. Fungovala osem rokov. Prežil som úžasné časy, veľké množstvo koncertov. Prišlo sa na nás pozrieť vyše päťtisíc ľudí. Koncertovali sme po celom Nemecku.

 

Pokračovali ste v herectve?

Dostal som sa k nemu až o dva roky. Medzitým som čakal a pracoval na svojej nemčine, kým sa značne nezdokonalila. Až potom som sa odvážil ponúkať sa ako herec s nemčinou. Vyberal som si len väčšie veci, ktoré som stíhal točiť.

 

Ako ste sa dostali do seriálu Kobra 11?

Samozrejme, že som šiel na konkurz. Bol na epizódnu postavu. Nevedel som presne, koho budem hrať, vedel som len, že budem zlý. Nakoniec som hral v štyroch epizódach. Ako Rumun som spálil dve ženy, viedol som ruskú mafiu v boji proti Semirovi. Dokonca som uniesol Semira a jeho partnera a trýznil som ho v pivnici. Na obrazovke som bol v priemere asi pätnásť až dvadsať minút. Tých pätnásť minút som natáčal asi dva týždne. Rád by som sa do Kobry 11 ešte vrátil.

 

Hrali ste aj iné roly?

Hral som v najväčšom nemeckom monumentálnom filme Tsunami. Bol to katastrofický film, kde celý ostrov zaliala voda. Potom množstvo stredne veľkých aj malých postáv pre všetky televízie ako RTL, SAD1, PRO7, mnoho reklám či dokumentárnych vecí.

 

Skúste porovnať film a divadlo.

Čo sa týka Nemecka, v divadle človek nezarobí.

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Alexandra Hockicková

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre