Cestný pirát

„Dal som to!“ povedal som si tesne po tom, ako som úspešne urobil „vodičák“.

Každé ráno je pre mňa ťažké, no toto ráno bolo obzvlášť. Hoci som myslel, že stres mať nebudem, všetko bolo inak. Motýle v bruchu som mal už od momentu, keď som vstal z postele. Na poslednú chvíľu som ešte cestou do Bardejova robil posledné testy z autoškoly.

Prvé veľké vydýchnutie prišlo po tom, ako mi pani policajtka oznámila, že som cez testy prešiel. Vytiahol som si test, ktorý som vedel na sto percent. Žeby náhoda? Neviem, no bol som rád, že som to dal.

Na cvičisko som sa bál asi zo všetkého najviac. Ani sám neviem prečo, keďže cvičisko nie je nič náročné. Aj to som bez problémov dal a už ma čakala iba posledná časť skúšky, jazda.

Na tú som čakal niečo cez dve hodiny, keďže som išiel medzi poslednými. Čakať na niečo, čo môže dopadnúť aj zle, nie je nič moc. Hoci som pesimista, snažil som sa myslieť pozitívne a veriť, že to spravím. Aj spolužiaci mi verili, keďže sa na mňa aj stavili. Fakt, ďakujem za to, že mám takých super spolužiakov.  Presne o dvanástej nadišla moja chvíľa. Sadol som do auta, nastavil si sedadlo, spätné zrkadlá a dal si pás. Vtedy zo mňa všetok stres opadol a na jazdu som išiel s tým, že pôjdem bez chýb a prosto to urobím! Dvadsať minút za volantom bolo vtedy pre mňa ako večnosť. Keď som zastavil za Billou, vedel som, že vodičák som urobil. Išiel som presne tak, ako som chcel, bez chýb. Policajtke neostávalo nič iné, ako mi pogratulovať a odovzdať mi papier o úspešnej skúške. V tej chvíli ma zachvátila veľká radosť.

Hneď  na druhý deň som si išiel tú malú kartičku aj vybaviť. Hoci som rád, že tento deň je za mnou, na druhej strane mi budú chýbať tie super jazdy so skvelým inštruktorom, na ktoré som sa vždy tešil. Už mi ostáva iba jediné, jazdiť. Dúfam, že ma čaká veľa šťastných kilometrov.

 

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Denis Sopko

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre